Témy týždňa

Život na dedine

21. září 2013 v 13:19 | Hobittka
Dnes to bude len kratší článok na tému týždňa. Nemám moc náladu na blog, nemám moc náladu všeobecne, ale o tom potom. Ešte pred rokom som žila v meste. Nebolo to veľké mesto, ale tak čo sa dá očakávať od Slovenska. Všetko tu je ako dedina v porovnaní s inými, väčšími, krajinami. Ja som to však brala ako mesto, ako rušné a hlučné, smradľavé mesto. Ale aj tak som sa nechcela presťahovať na dedinu - ono to vlastne ani dedina nie je, je to mestská časť Nitry, chodí sem MHD aj prímestská doprava, takže je to časť mesta. Má to však vlastný názov, Párovské Háje, a žije tu veľmi málo ľudí. Fakt som sa sem nechcela nasťahovať. Autobusy raz za hodinu, cez víkendy raz za dve, ticho ako v hrobe, žadna možnosť ísť peši do mesta, pokiaľ sa mi teda nehce hodinu kráčať po asfaltke s možnosťou zrazenia. Chcela som však, aby bola mama šťastná. Už dlho sa chcela presťahovať do domu a PH boli jej sen, keďže nám tu žijú známi. Takže sa sťahovalo a vlastne ešte stále sťahuje, keďže dom nie je dorobený. Je tu zima a moju izbu neohreje ani kúrenie, ani kachle. Ale nesťažujem si. Aj keď taxík sem stojí 7€ z Nitry, čo je fakt prehnaná cena nato, že je to len 4 kilometre od Nitry. Ale milujem to tu. Ani neviem prečo.. Mám tu možnosť uniknúť pred realitou.. Hocikedy môžem zobrať psa, ísť do lesa na prechádzku a len tak kráčať a vychutnávať si čistý vzduch, čo sa v meste nedalo. A som slávna! Človek sa len nasťahuje na dedinu a už o sebe počúva rôzne klebety, príde mi to vtipné a nevadí mi to :D Keď sama viem, čo je pravda.. Asi by som sa do mesta znovu presťahovať nechcela. Jedine kvôli tomu, aby som mohla dlhšie bývať vonku a ľahšie sa vždy dostala domov :)

Potrat

7. září 2013 v 22:57 | Hobittka
S ťažkými témami týždňa sa akoby rotrhlo vrece. Nanajvýš, toto je až priveľmi citlivá téma snáď pre každého. Ale aby som povedala pravdu, nepatrím medzi veľkých milovníkov detí, vlastne ich ani nemám rada. Neviem prečo, trochu sa ich bojím. Neviem vôbec, či chcem deti. Ale samozrejme by som v živote žiadnemu z nich neublížila!
Neviem si predstaviť situáciu, že by som sa teraz dozvedela, že som tehotná. Popravde, aj sa toho občas trochu bojím. Jedno viem však určite - nikdy by som na potrat nešla..
Chodím na cirkevnú školu, kde je toto jedna z hlavných tém, ktoré často preberáme. Učia nás tam, že život sa začína počatím a teda potrat = zabitie. Asi neverím tomu, že už pri počatí dieťa vie, že existuje, predsalen ide 'len' o zárodok, embryo.. Avšak v období, v ktorom sa potrat vykonáva, už plne cíti.. Stačili mi videá, ktoré nám púšťali (tá škola je fakt chorá, to mi verte.. to nie sú veriaci ľudia, to už je čistá sekta, ale o tom neskôr) a príbehy, o ktorých rozprávali.. Stihla som si o tom už vytvoriť svoj vlastný názor a nemienim ho meniť - potrat nie, avšak mladou mamičkou by som tiež nechcela byť. A neviem, či by som nemala zlé svedomie z toho, keby dám dieťa na adopciu.. Potrat je však z týchto možností ten najhorší. Proste nie. Nikdy..
Chápem ženy, ktoré sú znásilnené, otehotnia a chcú ísť potom na potrat. Neviem však, či by som práve ja dokázala to dieťa nenávidieť a zabiť.. Ako som už povedala, deti nemám v láske, ale nenávisť to nie je.. Asi to je len strach, že im ublížim. A nikdy by som to urobiť nechcela.
Je to fakt ťažká téma.. Hlavne aj v rodine máme teraz takú situáciu. Brat má 18ročnú priateľku, ktorá len teraz cez prázdniny mala 18. On má 27. Býva v Prahe a prišiel sem domov hlavne preto, aby nám oznámil, že jeho priateľka je tehotná a on sa teší na dieťa. Ona sa bojí, pochopiteľne.. Dieťa asi nechce. Lenže brat ho chce. Osobne si myslím, že dievčaťu to zničí život (nehovorím, že to neprinesie aj lásku, ale rozhodne to bude mať ťažké).. Čo by ste robili na jej mieste? Navyše sú spolu strašne krátko.. Čo ak zostane nakoniec s dieťaťom sama? Taká mladá? Môj brat toho schopný nie je, ale stať sa môže hocičo.. Ja fakt neviem.

Bezdomovci

27. srpna 2013 v 0:56 | Hobittka
Uff, tak popravde - táto téma ma prekvapila a vydesila zároveň. Netuším, čo by som vlastne mala písať. Či ich mám rada? Či mi vadia? Či im hádžem mince?
Všetko to závisí od jednotlivca. Bezdomovec nemusí byť priamo zlý človek, ale typy, s ktorými sa väčšinou ja stretávam, skutočné sú zlí ľudia. Ktorí si možno aj zaslúžia svoj osud. Ale môžem im to priať alebo mať za zlé to, že sú zlí? Svet je na nich odporný, ich život sa s nimi nemazná.. Bola by som ja dobrá, keby musím žiť na ulici? Pochybujem. Tiež by som išla po každej šance dostať každý jeden cent. Jedno však nepochopím. Veľakrát som bezdomovcom prispela. O pár minút nato som ich videla fajčiť cigarety a zapíjať ich Milenkou. Žiaden kus pečiva, žiaden lacný rohlík, z ktorého by sa aspoň trochu najedli. Prečo? Odvtedy dávam peniaze len ľuďom, o ktorých viem, že ich neprepijú a neprefajčia.
U nás v Nitre, pred mestským úradom, každý deň stojí stará babička s ružencom a vyberá peniaze - popravde, netuším, či to je bezdomovkyňa alebo načo tie peniaze vyberá, ale vždy poďakuje a myslí to naozaj..
Takisto aj ujo hrajúci na gitaru či harmoniku na námestí. Obdarí vás úsmevom, zahrá vám príjemnú hudbu, poďakuje - odmení vám to aspoň tak. Ale čo preto robia ľudia, ktorí len za vami prídu a povedia vám "Máš drobné?" žiadne prosím alebo ďakujem a keď im povieš, že nemáš, pošlú vás do (s prepáčením) hlbokej piči? Alebo si chcete v pokoji zapáliť (za vlastne zarobené peniaze!) a príde za vami dotrhaná stará pani a pýta si od vás cigaretu, kým jej nedáte aspoň tú jednu, rozfajčenú. Nezáleží na tom, či je to vaša posledná alebo nie. Hlavne, že si ju dokáže vyžebrať. No tak sorry, ale toto nie!
Je mi tých ľudí ľúto, želala by som im tú strechu nad hlavou, ale keby sa aspoň niektorí z nich nechovali ako čistí chujovia..
Ale mám aj peknú spomienku na jednoho bezdomovca - raz som išla cez školu hrať divadlo na hrad a po ceste ma zastavil, pomerne slušne vyzerajúci pán a pýtal si odomňa peniaze. Slušným spôsobom. Vtedy som fakt nič nemala, tak som sa mu ospravedlnila a spýtala sa ho, či nechce aspoň cigu. On povedal nie, že je hladný a radšej sa naje, ako si zapáli. Tak som mu ponúkla svoj chleba, čo som mala na desiatu. A on? "Ďakujem ti neskutočne! Boh ťa žehnaj! Ďakujem!" a s chuťou sa do neho pustil. Ešte keď som kráčala hore a obzrela sa za ním, tak mi zakýval a možno sa mi to len zdalo, možno som si to len nahovárala, ale videla som mu po tvári stekať slzy.. Vtedy som mala chuť pre neho urobiť niečo viac.. Ale čo?
Milujem ten obrázok - tá láska, čo z neho srší.. To je niečo neskutočné. Ale aspoň vidieť, že tí ľudia, čo sú na tom najhoršie, dokážu dať niekedy zo seba viac, ako hocikto iný :)

Život

12. srpna 2013 v 23:55 | Hobittka

Ďalšia zložitá téma, o ktorej sa dá písať celé hodiny..

"Ži život menej obyčajný,
ži život mimoriadny."
Život je podlľa mňa niečo, čo si musí každý z nás vážiť. Nemôžeme sa sťažovať, čo pre nás život každý deň pripraví, musíme si to užívať! Aj keď sú časy možno občas zlé, človek musí hľadieť na svet optimisticky. Nesmie premárniť svoju šancu.. Musí sa jej uchopiť a pevne ju držať! :) Každý si môžeme urobiť svoj život krásny, potrebujeme nato len silu, odvahu a ľudí, ktorí sa o tie chvíle života s nami podelia. A neverím, že človek nie je schopný nájsť si jedného, dvoch dobrých priateľov a s nimi si užívať. Naozaj nepotrebujeme celý 'roj' ľudí, ktorí by nás obskakovali, najlepšie je mať pri sebe tých pár, ktorým môžme dôverovať, vedia o nás všetko a aj cez to nás milujú, aj cez to s nami žijú..
Mám kamaráta, ktorý neznáša, keď má niekto 'sebevražedné sklony', pretože potom on je schopný zabíjať. Súhlasím s jeho názorom, avšak osobne si skôr myslím, že je potrebné tým ľuďom pomôcť, ukázať im, že stojí za to žiť na tomto svete, aj keď ho práve my, ľudia, robíme skazeným. Sama som si život nevážila a mala chuť odísť.. Bola som hlúpa a nevďačná. Síce moja nevďačnosť sa nezmenila, avšak už viem, že život sa musí prijímať taký, aký prichádza a my sami si ho musíme skrášľovať a obohacovať.. :)
Žijete? :)

Zážitky z MHD

10. srpna 2013 v 13:05 | Hobittka

Alebo jeden krátky nepríjemný zážitok..

Myslím, že každý z nás má tie svoje zážitky z metstkej hromadnej dopravy. V lete sú najčastejším prípadom asi spotené pazuchy, smrad a nepríjemný vydýchaný vzduch :D. Aspoň ja to tak mám. Druhým najčastejším prípadom a samostatnou kategóriou sú dôchodci v autobusoch.. Grr. Teda, česť výnimkám :)

Pro ana blogy

25. července 2013 v 1:04 | Hobittka

Na zamyslenie..

Asi pred rokom som sa o to zaujímala, respektíve čítala si isté články.. Nechápala som, ale neriešila som..

Zakázané ovocie

15. července 2013 v 21:31 | Hobittka

chutí bohužiaľ dosť často najlepšie..

Pri takejto téme toho človeka napadne naozaj veľa.

Dôchodci

9. července 2013 v 22:37 | Hobittka

Babičkovci a dedkovci :)

Zaujímavá téma týždňa. Tak zvláštne konkrétna a pritom úplne voľná..

Mesiac

26. července 2012 v 7:14 | Hobittka

Tak blízko a pritom tak ďaleko..

Mesiac? Vieme o ňom dosť a pritom tak neuveriteľne málo. Môžeme ho vidieť, sledovať, avšak nikdy nie dočiahnuť a uchopiť. Práve preto je tak nádherný a veľkolepý, kvôli tomu, že je vo väčšine prípadov nedosiahnuteľný.
Sama občas snívam o tom, aké by to bolo prejsť sa po ňom, chytiť do ruky hŕstku prachu a vziať si ju na Zem. Áno, je to možno len guľa plná prachu, kráterov a ničoho zaujímaveho, ale nerobí ho práve to zaujímavým? Jednoduchý a pritom úžasný :) Bojím sa toho, že v budúcnosti bude neskutočné jednoduché sa tam dostať a bude to bežné.. Že to bude ako vo Futurame, postavajú tam 'Luna park' a na krásu tejto malej-veľkej guličky zabdunú. Na jej hlavnú stránku. Pretože by to bola škoda, tajomné veci by mali zostať tajomnými, nech sa má človek aspoň nad niečím zamýšľať.
Lebo keby sme vedeli o všetkom, na čom by nám vlastne záležalo a čo by sme mohli zisťovať? Nič..

Optimizmus v dnešnej dobe

17. července 2012 v 22:17 | Hobittka

Je ho málo a je dôležitý..


Pod pojmom 'optimizmus' si nepredstavujem len pekné myšlienky, pozitívne názory, ale hlavne úsmev na tvári a hlasný, úprimný smiech. Ja sama sa za optimizmu už nepovažujem, aj keď niesom ani pesimista, ani realista. Som niečo medzi tým, každého z trošku, aj keď z realistu z toho mám najmenej, keďže som snílek :)
Optimizmus je dôležitý, skutočne a veľmi, pretože pozitívne, šťastné myšlienky potrebuje občas každý. Počuť, vidieť, pocítiť, či sám prežívať.. Keby nebolo veselých myšlienok, žili by sme v smútku a depresiach. A to žiaden človek nechce, ani ten najväčší pesimista. Aj ten v srdci túži byť šťastný a šťastie rozdávať navôkol. Vidím to na mojom otcovi, ktorý je rodený pesimista.. Zavrhne myšlienku ešte predtým ako sa vysloví - a pritom nič z toho nemyslí v zlom a vždy sa snaží ľudí rozosmiať a urobiť im dobrý deň. To na ňom obdivujem :)
A k skutočnej téme.. Optimizmus v dnešnej dobe? Pripadá mi, že je ho stále menej a menej. Samozrejme, ľudia žijú svoje životy ako najlepšie sa dá, ale pri dnešnej ekonomike a hlavne pri neskutočných politikoch, ľudia zabúdajú, čo je to skutočné šťastie a snažia sa len 'prežiť', pričom si to sami neuvedomujú.. Zavrhli svoje sny a spláchli ich do záchoda. Samozrejme nenarážam na všetkých.
Môj názor, moje myšlienky..

Mám svoj sen.

12. července 2012 v 16:11 | Hobittka

Ja svoj sen mám! :)


Áno, každý má svoj sen, len niekto ho ešte neobjavil. Pretože v skrytu duše každý túži po niečom inom. Po láske, uznaní, sláve, peniazoch, pozornosti.. Ja osobne som svoj sen ešte neobjavila. Alebo ich mám toľko, že sa všetky navzájom prekrývajú, dopĺňajú.. Kto vie. Po jednej stránke túžim byť slávna, po druhej nestojím o pozornosť. Chcem peniaze, ale nechcem byť chamtivá. Rada by som si našla lásku, ale zároveň neznášam viazanie sa nejakej druhej osobe, pretože milujem slobodu v plnom rozsahu. Avšak viem, čo ma robí šťastnou, čo ma napĺňa, čo chcem robiť aspoň teraz.. Fotenie, zabávanie sa, starostlivosť o zvieratá, spoločné chvíle trávené s rodinou, priateľmi, proste ľuďmi, ktorých mám rada a na ktorých mi záleží. To všetko sú moje sny, ktoré sa plnia každý deň a robia život krásnym.
Ale viete čo? Viem čo je môj sen.. Byť šťastná. To je môj sen a budem si ho žiť :)
Máš len jeden život, s ktorým si môžeš robiť čokoľvek chceš.
Za sto rokov si nikto nespomenie na hlúposti, ktoré si urobil, tak
rob zo seba idiota, kým máš stále šancu, pretože ak stráviš celý svoj život
snahou byť 'najkúlovejším' dieťaťom v okolí, nikdy nebudeš šťastný sám so sebou.
 
 

Reklama